OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Neroluj dole na koniec recenzie, žiadne body tam nebudú. S dvojicou hlavných tvorcov ma spájajú dlhé roky spoločného hrania, také, že ich hodnotím ako najlepšie obdobie toho spolku, plus priateľstvo, ktoré si vážim. Nehodlám tu teda riešiť nejaké dojmológie o nadržiavaní, „neobjektivite“ a podobné sprostosti. Takisto si myslím, že umelci (slovenskí obzvlášť) i čitatelia by sa mali zaujímať o to, čo je v recenzii, nie o nejaké bodové ohodnotenie, ktoré má každý nastavené veľmi subjektívne. (Poznal som ziny, kde 8/10 bolo pre kapely, ktoré recenzenta nebavili, ale hrali extrém, takže „asi dobre, dám osem, nech je každý spokojný“. U mňa je päť priemer, tzn. hudba skladateľsky i hudobnícky v poriadku, produkčne tiež, ale inak nezanechala výraznejší dojem. Môže sa to v pohode týkať všeobecne uznávaného telesa, ktoré hrá šnúry, festivaly a podobne.)
Bol som pri nahrávaní debutového dema DOMINION OF SUFFERING na jar 2011, dozerajúc Neptunovi (bicie, vokál) na to, aby texty vyzneli aspoň tak, že ich odreval niekto s materinským jazykom neanglickým, ale o anglickom pojem majúcim. Myslím, že túto úroveň „zahral“ prijateľne a celkovo je šesťskladbový kus „Served To The Worms“ vydarenou poctou ponurému a agresívnemu death/black/thrash metalu cca ako z rokov 1990 – 1994. Neptun demo vydal na vinyle, lebo na platne si on potrpí, a na inom nosiči nahrávka k dispozícii oficiálne ani nie je. To už po svojom presťahovaní sa do Švajčiarska, keďže ho v oblasti živobytia nebavilo chodiť tu stále od ničoho k ničomu. Tam sa dostal aj k bubnovaniu, vystriedal niekoľko kapiel a popri tom sa snažil opäť rozbehnúť DOS.
Podarilo sa to až na druhý – tretí pokus. (Ten prvý stopla predčasná smrť gitaristu, ktorý prehral boj s rakovinou.) Nakoniec nový materiál stvoril v kooperácii s bývalým kolegom, tu vystupujúcim ako Dr. Channard, a vo výsledku je DOS slovensko-švajčiarskym projektom či kapelou, keďže druhý gitarista Odia pôsobí v zürišských blackmetalových ANTIVERSUM, vokalista Quasar tamže a takisto v BLAKK OLD BLOOD a DSKNT. Všetko je to čierny kov, chladný, zahľadený do prázdnoty, chaosu, vesmíru, u BOB koketujúci aj so satanizmom, rúhaním, okultizmom atď. Presne ľudia, ktorých zakladateľ DOS potrebuje na hudobné zhmotnenie svojich vízií.
Neptun vedľa nesiahol ani v jednom prípade. Pominúc jeho nesporné bubenícke kvality, gitary Dr. Channarda sú nečakane „súčasné“ na človeka, ktorý má v black metale medzi „topkami“ MANIAC BUTCHER, čo je samozrejme v poriadku, ale v roku 2020 je český kult predsa len old school a orthodox. Pochopiteľne sa v nich odraz starej školy vyskytuje, nie sú ani nijako ohromujúco objavné či originálne, ale na celej nahrávke fungujú autenticky a pôsobivo. Album má dokopy päť skladieb, minútové inštrumentálne intro a štyri mierne rozsiahlejšie kompozície v dĺžke od 5:44 do 6:46. Po intre vybuchne náklepová kanonáda rovného, útočného, mrazivého a „prísneho“ black metalu, v ktorom nejaký vplyv klasického ťažkého pekelníckeho „Inca-„ kovu smrti hľadať môžete, sú tam, osobne mi však pre DOS nálepka „black“ stačí.
Napriek tomu, že „The Birth...“ je určite jedno z tých krutejších a energickejších diel, nie je len o jednodimenziálnom náklepe od začiatku do konca. Rozsiahle, niekedy zámerne repetitívne rýchle úseky striedajú tempá ako z 80. rokov, spomeniete si obzvlášť na dva švajčiarske ultrakulty, spojené osobou Toma G. Warriora, a dostane sa aj na pomalé pasáže nabité atmosférou, ktorá je vďaka harmóniám prelínajúcim sa s disharmóniami studená a bezútešná. Nad hutným, drvivým základom z bicích a gitár klokocú zaujímavé vyhrávky a silným momentom albumu sú kvíliace, hvízdajúce sóla s efektom apokalyptického vírenia. Melodická časť v „A Starborn Emperor“, ktorú uvádza intro vyvolávajúce dojem blížiaceho sa kozmického zla ukazuje, koľko rôznych vrstiev môže mať na prvé počutie žánrovo kompaktná nahrávka.
Na konci tejto kompozície sa s nami lúčia zvuky organu a uvíta nás záverečná „Trapped By The Event Horizon“, ktorej zaradenie na album Neptun dosť zvažoval a našťastie sa rozhodol správne, je tam a v žiadnom prípade nie je „príliš iná“. Naopak je vydarenou poklonou nesmrteľným klasikom a zároveň ukazuje, že DOS sú bandou pre tieto časy. Úvodná pasáž je ako CELTIC FROST po konzumácii vysoko energetického a zľahka halucinogénneho nápoja. Vystrieda ju priamočiare čierne besnenie a tieto dva prístupy sa tu ďalej striedajú v akomsi divokom blackmetalovom dualizme. Nespomenul som ešte jednu vec, ktorá je tu fakticky nadpriemerná, a tou sú Quasarove vokály. Variabilné, dobre zaranžované a na mnohých miestach všelijako zúriace a zavýjajúce ako vskutku démonická zložka atmosféry.
Nakoniec sa ani nečudujem, že recenzie po svete sú nečakane nadšené, padajú v nich mená známych spolkov z Pyrenejského polostrova i z „uctievaného“ Islandu, spomínajú sa obyvatelia Terratur Possessions, blackmetalovej pevnosti na chladnom a daždivom Severe. Skoro mi to pripadá, že tvorcovia okolo seba majú frmol, s ktorým ani nepočítali. Sám si poviem „jasné, fakt solídna temná nahrávka sa tu podarila, ale že by až tak, toto je naozaj prekvapenie. Iste by som takých po svete našiel viac, mať čas dávať šancu všetkému, nebyť väzby na tvorcov, možno je to na tri vypočutia a ide sa ďalej“. V každom prípade dobré pre DOMINION OF SUFFERING, pre fanúšikov je zase dobré to, že okrem CD je album k dispozícii na vinyle u Necroeucharist Productions a na kazetách u slovenských Hexencave a filipínskych Davao Hellbangers.
Slovensko-švajčiarsky plus-mínus black metal, ktorý v UG svete celkom oslovuje a úprimne, asi má na to.
Neptun
- bicie
Dr. Channard
- gitary
Odia
- gitary
Quasar
- vokály
1. Intro
2. The Birth of Hateful Existence
3. Silentium Mortis
4. A Starborn Overlord
5. Trapped by the Event Horizon
The Birth of Hateful Existence (2020)
Served to the Worms (2011)
Vydáno: 2020
Vydavatel: Slovak Metal Army
Stopáž: 26:37
-bez slovního hodnocení-
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.